Sardínia

Prečo práve Sardínia? Dlhšiu dobu(pár rokov dozadu) sme sa zahrávali s myšlienkou prenajať si karavan a vybrať sa do sveta. Keď sme uvideli reklamu, že na Sardínii predávajú domy za 1€, aby zaľudnili dedinu, mali sme jasne vybraný cieľ. Samotnú cestu predchádzalo dôkladné plánovanie, nakoľko na ostrov sa musí človek presunúť trajektom. Lístok na trajekt nestojí 1€ a musíte si rezervovať miesto, preto sme ho kúpili zavčasu a k tomu sme prispôsobili aj začiatok našej cesty. Mali sme poznačené všetky možné alternatívy, aby nás nemohlo nič prekvapiť. No, ale tých prekvapení bolo viac než dosť.

Prvý deň sme chceli vyštartovať čo najskôr, ale kým sme všetko pekne naložili do karavanu( jedlo, ošatenie a iné veci), ktoré mohli prísť vhod a nakoniec samých seba, strata času boli 2 hodiny. S neskorším odchodom nám nevyšla návšteva Benátok pred západom slnka, preto sme ju odložili na spätnú cestu.  Cesta viedla cez Rakúsko a prvá zastávka bola vo Villachu, aby sme sa navečerali a hneď sme sa vybrali ďalej niekde bezpečne zaparkovať a prespať.  Prešli sme až do Treviso, kde sme mohli prenocovať medzi kamionistami. O ranný budíček sme mali postarané, keď chlapi sa začali umývať vedľa kamiónov, prskať, smrkať a pod. Aj my sme sa teda najedli a vybrali sa do prístavného mesta Piombino, kde sme mali nalodiť o 14:00, ale museli sme prísť o 1,5 hod.skôr. V tom najhoršom čase od 12:00 sme čakali, slnko pražilo na nás všetkých, ledva sme čakali, aby už prišiel ten trajekt. Keď sme uvideli kolos vysoký ako 12 poschodový dom  počmáraný s rozprávkovými figúrkami, pre nás, ktorí sme cestovali prvýkrát tak obrovskou kompou, bol šok. Tak sme si povedali snáď prežijeme tú cestu a s veľkým odhodlaním zaparkovali v prízemnom garáži(určené pre nákladné vozidlá a kamióny), ostatných 6 poschodí bolo pre osobné autá.

Vyšli sme na horné paluby, odkiaľ bol nádherný výhľad do okolia. Cestou sme lízali aj ostrov Isola de Monte Cristo, v preklade Kristova Hora. Na ostrov je potrebné zvláštne povolenie(ktoré asi v živote nezískame), tak my sme sa aspoň pokochali z paluby. Náš trajekt bol nazvaný Moby, syn sa dal do reči s jednou jeho figurkou v pizzerii. V živote sme nejedli tak drahú(6€ stála 1/8) a tak zlú pizzu. No nič tak hovoríme si, aspoň káva bola dobrá a horúca. Cesta cez more trvala 5 hod, teda okolo 19:30 sme prichádzali do prístavu Olbia na Sardínii. Šťastne sme prežili cestu aj vylodili a mohli sme sa vybrať do neďalekého kempu v San Teodoro. Bežne sa nerezervujú státia v kempoch, ale to akoby sme mali tušáka, že je potrebná, ináč by sme mohli spať pred kempom, čo je väčšinou dovolené na Sardínii.

V San Teodoro sme strávili 2 dni, bol krásny, priestranný kemp, vybavený so všetkým možným príslušenstvom. Tu začali naše dobrodružstvá, lebo už pri príchode do mesta sme neposlúchli navigácie(rovno sme mali pustené 2),ktoré hlásili odbočenie doľava, ale my sme odbočili doprava. Viete si predstaviť tie tváre predajcov na pešej zóne, kde autá majú dovolené ísť iba v určitom čase a s dĺžkou nepresahujúcou 5 m. Náš mal 7,5 m. Bolo zaujímavé, že nikto to neriešil, nevolali políciu, nenadávali, iba sa usmiali niektorí aj zakývali. Na Slovensku už by nám hlavu odtrhli, okamžite by sme boli predvolaný na PZ, kde by nás riadne aj pokutovali. Ďalší expert okrem nášho šoféra teda bol náš sused(talian) v kempe, ktorý sa snažil s metlou ladiť anténu na strome. Vypadali ako by tam už žili večne, a keď nakoniec ladenie neprinášalo úspechy, začali spievať. Po 2 dňoch strávených kúpaním, bicyklovaním a objavovaním mestečka sme sa pozviechali a opustili kemp, aby sme sa dostali na druhú stranu kontinentu do Provincie Sassari. Naprieč kontinentom sme cestovali asi 2 hod. a našli sme si vyhliadnutý kemp Porticciolo.

Na tejto strane ostrova brehy myje už Stredozemné more, ktoré bolo viac búrlivé ako na východnej strane ostrova. Strávili sme tu 1 deň, kemp tiež veľmi dobre vybavený, 100m od pláže. Náš syn by tu bol aj zostal, keďže v kempe objavil úžasné trate na downhill či freeride. Večer nás zabávala speváčka so živou hudbou. V okolí nič zaujímavé nebolo, preto sme ani nezostali dlhšie, ale namierili sme do plánovanej jaskyne Grotto di Nettuno – Neptunova jaskyňa, ktorý sa nachádza v národnom parku Porto Conte. Podľa legendy tu žil Neptún boh morí, a starí rimania nazývali prístav Porto Conte ako prístav nymf.  Do 90-ich rokov tu žili aj tulene, ale nakoniec všetky tulene odišli alebo vymreli. Jaskyňa stojí za návštevu, je prenádherná, cca. 1km dlhá, leží tesne nad hladinou mora. Prístup je preto možný aj po mori, z mesta Alghero chodí pravidelná linka, alebo tí odvážnejší ako my, môžu sa vybrať na svojich nohách dolu cez 660 schodov. Boli sme veľmi smelí, dolu ešte to šlo ale naspäť hore…. to bola makačka. Ale stálo to za to, no v jaskyni je extrémne vlhko, tak sme vyšli úplne spotení ako zo sauny.

Po absolvovaní rannej rozcvičky sme išli obsadiť naše ďalšie státie v kempe Laguna Blu vo Fertílii. Ďalší príjemný kemp, ktorý bol tak rozľahlý, že nás museli viesť na malom el.vozíku aby sme si vybrali svoje státie. Tu more bolo pokojnejšie, nádherne priehľadné a ani nie moc studené, tesne pred kempom. Aby sme si využili aj bicykle, poobede sme prešli po novovybudovanej cyklotrase popri pláži do mesta Alghero. Ak niekedy navštívite Sardíniu toto mesto a jaskyňu si nenechajte ujsť. Alghero je malebné mestečko, kde asi na jedinom mieste na Sardínii prevažne rozprávajú katalánsky. V stredoveku veľa kataláncov dobilo mesto, preto tá jazyková odlišnosť.  Videli sme už veľa starých miest a historických pamiatok, ale to bolo prekrásne, tu akoby sa zastavil život. Steny budov v starom meste boli zdobený fotografiami najstarších občanov mesta, väčšinou všetci dožili do 100 rokov. Keby sme boli vedeli, že nám tu nebude stačiť 1 deň, nešli by sme do predošlého mesta, ale nič sa nedá robiť. Ďalší deň ráno sme teda natankovali karavan vodou, vypustili všetko čo sa malo vypustiť a smerovali sme na juh do oblasti Arborea – krajiny plameniakov. Na obed sme sa zastavili v meste Bosa, kde sme si dali original spagetti carbonara a ozajstnú pizzu. Podobné prostredie ako v Alghere, milý personál v reštauráciach, ktorí sa snažili vyhovieť zákazníkovi vo všetkých smeroch.

Ukotvili sme sa v kempe S´ena Arrubia, ktorý bol asi najmenej atraktívny kemp počas našej dovolenky. Výhľad na plameniakov to ale vynahradilo, keďže to je jedna z oblastí, kde žijú. V tejto provincii žijú skôr poľnohospodári a farmári a je určené pre tých, ktorý si chcú užiť tichú dovolenku medzi plameniakmi. Znovu sme sa vybrali objaviť aspoň nejakú krásu krajiny, ale kvôli zvieratám tu bolo extrémne množstvo komárov, tak veľmi rýchlo sme sa vrátili do kempu a sedeli na pohodlných stoličkách na „terase“.

Po raňajkách sme namierili do cieľa našej návštevy Sardínie, do dedinky Ollolai, aby sme sa pozreli na domčeky za 1€. Po ceste sme videli ľudí opaľovať sa a kúpať v mori iba tak hocikde. Nazvali sme to divoké pláže, aj my sme  zastali na jednej takej, ale namočiť sa v mori sme sa neodvážili. Hĺbka bola nevyspytateľná. Tak na tú cestu by sme sa nevybrali určite, keď vieme čo na nás čaká. Dedina je v nadmorskej výške 960 m, teda stúpanie bolo neskutočne nebezpečné. Nestačilo to stúpanie, ale stretli sme aj 60 stupňové ostré zákruty. Nakoniec sme si povedali, keď to dáme, môžeme ísť karavanom aj na Mount Everest. Ľudia tu žijú pohodový život, nič ich neroztrhne, ale karavan v obci bol raritou. Keď sme sa dostavili na námestie, každému dedkovi sa zastavila ruka vo vzduchu, keď sa chceli napiť ale vyčarili sme im úsmev na tvári. Po zistení, že túto obec netreba zaľudniť(krásne domy mali v centre)išli sme naspäť na západnú stranu ostrova.

V pláne sme mali pozrieť Fazuľový hrad v meste Posada. Prenajali sme státie v kempe Ermosa priamo na pláži. Odtiaľ náš rozprávkový hrad bol iba na skok. Cestu sme absolvovali na bicykloch a hore na hrad pešky. Boli sme účastníkmi nádherného výhľadu na údolie Rio Posada. V kempe sme sa cítili fajn, bol menší ale veľmi domácky a ochutnali sme si u nich aj výborné tiramisu. V tunajšom obchode pani predavačka bola až tak milá, že mi predala svoj odložený chlebík, keď sme si chceli kúpiť.

Ďalší deň nastal čas opustiť ostrov Sardínia, ale predtým než nastúpime na trajekt sme sa zastavili znovu na našej prvej zastávke v meste San Teodoro, aby sme vzali domov kúsok Sardínie a pokoja. Zámerne sme si kúpili lístky na Sardíniu tak, že cez deň pôjdeme tam, aby sme videli a zažili niečo po ceste, a cestou späť pôjdeme cez noc, aby po vylodení sme boli oddýchnutí a mohli si pozrieť ďalšie zaujímavosti Talianska. Znovu sme sa postavili  do radu v prístave. Keďže mali sme čas 1,5hod do nástupu(podľa nášho výpočtu), tak sme sa rozhodli navečerať sa v karavane. Kým jeden z nás robil večeru, druhý navštívil WC. Zrazu syn sa spýta prečo stojíme už iba my na dráhe. Náš šofér(manžel) porád oči vypleštil, na 8 prúdovej ceste nestál už nikto, iba my. Všetci do smiechu, manžel s rozopnutým zipsom si rýchlo sadol za volant, aby sme mohli obsadiť svoje miesto v garáži. Po tom úžasnom šoku sme si rýchlo zbalili veci do ruksaku, čo sme potrebovali do kajuty, a vybrali sme sa na poschodie nájsť naše obydlie na noc. Ostali sme v nemom úžase keď sme zbadali, že nad posteľou je obrovské zrkadlo. Bolo to veľmi divné ale sme pochopili, že tým chceli zväčšiť priestor v kajutách.  Pred spaním sme išli do baru, aby sme si dali jedno super capuccino, čo robili fakt dobre. Večer vystupoval v bare nejaký taliansky spevák, tak sme ho trošku počúvali, a medzitým náš akčný čašník došiel odpratať šálky. Keď videl, že jedna šálka je prázdna aicky vzal aj druhú, ale tá bola vypitá iba do polovice. Manžela skoro porazilo, ale nezostalo nám iné, než ísť si ľahnúť. Ráno nás budil veľmi príjemný hlas s textom Bon giorno signora e signorini, ale podotýkam to bolo o 5:00. Už sme sa tešili na vylodenie v Livorno, a na raňajky v McDonalds.

Zabudli sme sa ale pozrieť, kedy sa otvárajú v Taliansku McDonaldy. Po absolvovaní úzkych ulíc v prístave so zákrutou 90 stupňov, kde domorodci museli pomôcť s navigáciou a odsunutím smetných košov, aby sme neodtrhli všetky vonkajšie komponenty na karavane, našli sme nakoniec ten McDonalds, a konečne sa najedli. Samozrejme za dvojnásobok, ako doma. Mali sme toľko času, že sme sa vybrali do Pise pozrieť šikmú vežu. Navigácia nás zradila, viedla stále dookola, kým sme nenatrafili na policajtov, ktorí ochotne vysvetlili kde môžeme stáť karavanom zadarmo neďaleko od veže. Samozrejme navigácie nereagovali, znovu sme sa s nimi stretli. Videli, že sme beznádejná rodinka tak si sadli do auta a priviedli na parkovisko pre nás určené. No priznajte, kedy ste cestovali v sprievode policajtov v Pise? Pozreli sme vežu, kúpili pár darčekov a išli sme do slávnych Benátok.

V Benátkach sme sa samozrejme stratili, nenašli sme si cestu von a už sa stmievalo. Opýtali sme sa jedného páru, ktorý mali v ruke mapu, či nevedia kde je exit. Povedali, že oni vôbec ani nevedia, kde stoja práve, tak sme spoločnou silou vysvetlili anglicky, rukami-nohami, že oni kde stoja, a aj my sme našli východ z kľukatých uličiek a hor sa domov. Sme si povedali, že raz sme videli Benátky a úplne stačilo. Na noc sme sa zastavili vo Willachu na parkovisku a odtiaľ priamo domov. Ranný budíček medzi kamionistami bolo podobné ako cestou tam ale vôbec nám nevadilo, predsa sme boli na dovolenke. Cestou sme prešli znovu tých 32 tunelov na území Talianska aj Rakúska, možno bolo ich viac, ale pri 32 sme prestali rátať. Doma sme vypratali karavan a vo večerných hodinách sme ho vrátili majiteľovi.

Bol to úžasných a nezabudnuteľných 10 dní, sadli sme si na terasu a to bol ten rozhodovací moment v našom živote, začať s prenájmom karavanov. Podľa cestovateľov človek nemôže tvrdiť, že bol napr. v Turecku keď bol iba v jednom meste v jednom hoteli. Aby človek mohol vysloviť „bol som na Sardínii“ musí prejsť aspoň polovicu krajiny. My teda môžeme si zoškrabať na travel mape ostrov Sardínia, odkiaľ sme okrem suvenírov doniesli veľa zážitkov, na ktoré budeme spomínať celý život.

Dúfame, že týmto podrobným cestopisom sme zapálili vo Vás nejakú iskru a dostanete chuť aj Vy na život v pohybe bez záväzkov. Veď domov je tam, kde zaparkuješ, prečo nevyskúšať tie parkovacie miesta?